Pohľad Jona Krakauera do mysle 24-ročného Chrisa McCandlessa, ktorého telo sa našlo 6. septembra 1992 uprostred aljašskej divočiny, kde Chris dobrovoľne žil takmer štyri mesiace bez akýchkoľvek zásob potravy. Chris svoje zážitky dokumentoval formou denníka a fotografií, ktoré sa stali svedectvom a jediným vodítkom pri riešení záhady priebehu jeho posledných dní.
Výnimočnosť tejto knihy nespočíva len v udalostiach, ktoré dokumentuje, no Krakauer sa snaží pochopiť a vysvetliť motiváciu človeka, ktorý sa rozhodne zanechať život v civilizácií. Prečo niektorých láka divočina natoľko, že opúšťajú ľudskú spoločnosť a riskujú prežitie uprostred ničoho?
Niet divu, že osud mladého američana dojal Krakauera natoľko, že sa rozhodol jeho príbeh preskúmať do hĺbky. On sám bol totiž od detstva zapáleným dobrodruhom a Chrisova túžba po samote a odľahlých miestach mu bola veľmi blízka. V snahe vysvetliť jeho rozhodnutia opisuje Krakauer svoje vlastné zážitky, keď sa ako 23-ročný mladík rozhodol na vlastnú päsť zdolať Devil's Thumb - 2767 m.n.m vysoký aljašský vrch.
Jedným z hlavných cieľov knihy je objasniť Chrisovu záhadnú smrť, ktorá sa stala medzi odborníkmi zdrojom viacerých diskusí. Ako oficiálna príčina smrti sa uvádza podvýživa, no čo spôsobilo, že dovtedy zdravý mladík, ktorý úspešne prežil takmer štyri mesiace, náhle prestal písať záznamy v denníku a dovtedy schopný lovec nebol schopný uloviť nič, aj keď z jeho fotografií vieme, že s lovom problémy nemal?
Chris, tušiac, že jeho čas sa kráti, napísal svoj posledný odkaz a spolu s ním vytvoril posledný autoportrét, ktorý sa našiel na poslednom filme v jeho fotoaparáte:
Jeho rozlúčkový odkaz znie takto: "Mal som šťastný život a ďakujem Pánovi. Dovidenia a Boh vám všetkým žehnaj!"
Chrisov príbeh inšipiroval okrem Krakauerovej knihy aj rovnomenný film z roku 2007.
Na mieste uprostred aljašskej divočiny, kde Chris McCandless prežil svoje posledné chvíle, stojí doteraz jeho provizórny prístrešok - autobus číšlo 142, ktorý tu zostal po nevydarenom pokuse o výstavbu cesty. Jeho steny stále zdobia nápisy dokumentujúce životy jeho prechodných obyvateľov a medzi nimi aj pamiatka na toho najnámejšieho, ktorý si tak ako jeho literárne vzory zvolil pseudonym - Alexander Supertramp. Na nápise stojí: "A teraz vchádzam do divočiny"
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.